• Jste zde:
• Úvodní stránka » 
• Odborné články » 
• História planetárií - Čo je planetárium?

Planetárium je priestor, v ktorom sa nad hlavami návštevníkov na sférický strop premieta obraz nočnej hviezdnej oblohy.  Okrem hviezd sú premietané i ďalšie viditeľné telesá, planéty, Mesiac, kométy, ale i denná hviezda Slnko.

V projekčnom priestore planetária sa zobrazuje hviezdna obloha tak, ako ju vidí pozorovateľ v rôznych ročných obdobiach na rôznych miestach Zeme. Je možné vytvárať hviezdnu oblohu z pohľadu pozorovateľa na ľubovolnom mieste vo vesmíre.

Planetárium veľmi dobre vizualizuje zdanlivé otáčanie oblohy spôsobené rotáciou Zeme, zobrazuje pohyb súhvezdí v priebehu roka spôsobené obehom Zeme okolo Slnka, vizualizuje pohyby planét, komét v Slnečnej sústave. Umožňuje cestovanie v čase a a pri zmene zrýchlenia sledovať zmeny hviezdnej oblohy v priebehu histórie vesmíru.

História

Pokiaľ ide o planetária, ktoré znázorňujú deje vo vesmíre mechanizmom kľúk a pák, história zachovala informácie o tom že už Archimedes v 3. storočí pred našim letopočtom zostrojil mechanizmus ktorý otáčaním dával do pohybu Slnko, Mesiac a planéty s pohľadu Zeme. Mesiac ukazoval svoje fázy, a dokonca bolo možné znázorniť zatmenie Slnka a Mesiaca.  Podľa iných dochovaných správ bol celý mechanizmus poháňaný za pomoci energie vodného stroja. Archimedes zhotovil tento model v Syrakúzach na Sicílii, odkiaľ bol vraj po páde mesta prevezený do Ríma. Prvé dochované modely znázorňujúce pohyby vesmírnych telies poháňané hodinovým strojom sa objavili v orloji. Bolo vždy ťažkým problémom zobraziť mechanickým spôsobom  zložitý pohyb planét medzi hviezdami. Pokúšali sa o to mnohí mechanici. Spočiatku sa zobrazovali pohyby Slnka a Mesiaca v znameniach zvieratníka.

Unikát takéhoto mechanického planetária nájdeme v hlavnom meste Českej republiky v Prahe.  Je ním orloj na veži Staromestskej radnice. Orloj, posudzovaný ako celok, nemá skutočne vo svete rovnocenného partnera. Ani povestný orloj štrasburskej katedrály, orloj v Lyone, v Berne, Benátkach a na Palais de Justice v Paríži sa mu nemôžu vyrovnať prevedením a čistotou slohu. Práce na zhotovenie ozdobného a spoľahlivého časostroja pre Pražskú radnicu začali pred rokom 1480 a po sto rokoch orloj opravil a zdokonalil pisár mesta pražského Ján Táborský z Klokotské Hory.

Vo svojej správe zdôrazňuje, že hodnota orloja nespočíva v prehliadke apoštolov ale v jeho astronomickej časti. Ta ukazuje nielen východy a západy Slnka a Mesiaca, ale taktiež ich pohyby vo zvieratníku. Nebudeme popisovať podrobnosti kalendarnych funkcii orloja, ale musíme žastnúť ako dômyselne boli vyriešené pohyby kozmických telies. Zmeny fáz Mesiaca sú ďalším dôkazom technickej zručnosti a dokonalosti prvého mechanického planetária z 15. storočia.

V roku 1682 zostrojil menšie mechanické planetárium holandský hodinár Johan van Ceulen de la Hay za pomoci astronóma Christiana Huygesa. Geoge Graham, anglický vynálezca kompenzovaného kyvadla hodín, zostrojil mechanické planetárium ktoré demonštrovalo obeh Mesiaca okolo Zeme a pohyb planét. Podobných zariadení bolo v minulých storočiach vyrobené veľké množstvo. Postupom času sa znich stali pomôcky použivané vo fyzike a v zemepise. Na začiatku dvadsiateho storočia sa v školách všeobecne používali rôzne druhy telúrii, u ktorých Slnko nahradzovala sviečka, neskoršie žiarovka. Všetky uvedené riešenia či orloje, telúria či ďalšie mechanické zobrazenia oblohy boli však nedostatočné a nezozobrazovali skutočnosť. Ak pozorujeme oblohu vo volnej prírode, zdá sa nám, že žijeme pod akousi pologuľou, na ktorej svietia hviezdy.

V 17. storočí Eberhard Wiegel zhotovil glóbus o priemere cez tri metre, do ktorého mohlo vsúpiť niekoľko osôb. Glóbus bol z pergamenu a vo vnútri bol vyzdobený figurálnými predstavami súhvezdí. Vypichnuté hviezdy a osvietené z vonku sa vo vnútri glóbu javili ako žiariace body. Glóbus bol doplnený ďalšími vnútornými efektmi, ako blýskaním, hrmením, dažďom, krupobitím a dokonca i sopečnými výbuchmi. Wiegel nebol osamotený vo svojej vynaliezavosti. Mechanik Andrea Bush z Lvova zhotovil glóbus o priemere tristotridsať  centimetrov do ktorého mohlo vstúpiť dvanásť osôb.

V roku 1758 zhotovil profesor astronómie v Cambridgi, Roder Long, glóbus do ktorého mohlo vstúpiť až tridsať ľudí. Roder Long pomenoval toto astronomické divadlo "Uranium".

Jedným z posledných pokusov o riešenie planetária čiste mechanickými prostriedkami bola Atwoodova klenba z roku 1912. Zrezaná gula mala priemer päť metrov. Guľou sa mohlo pohybovať. Na vonkajšom obvode gule boli upevnené kolajnice dosadajúce na trecie kolá, ktorými otáčal elektrický motor. Hviezdy boli vyvrtané v tenkej plechovej stene gule, a to vo veľkostiach zodpovedajúce jasnostiam hviezd na oblohe. Hviezd bolo celkom 692, teda pomerne malý počet. Planéty Venuša, Mars, Jupiter a Saturn boli naznačené radou dier v ekliptike. Z týchto otvorov boli zakrývané len tie, ktorých poloha súhlasila zo súčasnou, približnou polohou uvedených planét. Mesiac bol zobrazovaný podľa potreby a podľa jednotlivých fáz. Tieto makety boli natreté svietiacou farbou. Slnko symbolozovala malá elektrická žiarovka, ktorá bola posuvná. Otvory hviezd dostavali zdroj svetla z vonkajšej časti guly.

Atwoodova klenba odpovedala technickým možnostiam svojej doby. Bola pokračovaním rôznych mechanických telúrii či iných modelov slnečnej sústavy. Atwoodovou klenbou končí obdobie málo dokonalých prostriedkov k zobrazeniu oblohy a nastupuje doba projekčných planetárii.

Použitá literatúra: Jozef Klepešta a Rostislav Rajchl – PLANETÁRIUM, SPN 1961